Mal som šestnásť rokov a práve som vyliezol na schod

Mal som šestnásť rokov a práve som vyšiel po schodoch zo stanice metra 86th Street v NYC, kde som býval. Bolo neskoro a ja som bol na ceste domov. Ulice boli stále dosť preplnené a všimol som si mladého muža s neposlušnými vlasmi, ktorý cvičil karate. Keď ma zbadal, zastavil sa a začal ma sledovať po ulici.

Začal som chodiť rýchlejšie a on tiež. Keď som vošiel do svojej budovy, takmer som bežal, keď ma tento mladý muž prenasledoval cez halu. Dostal som sa k výťahovej banke a muž stál bokom, ale blízko pri mne. Ostatní obyvatelia budovy tiež čakali, takže som sa cítil trochu upokojený, aj keď stále nepokojný.

Výťah prišiel a ja som nastúpil s niekoľkými ďalšími Výrobcovia výťahov ľudí. Karate muž nastúpil tiež. Nechcela som stlačiť tlačidlo na mojom poschodí, pretože som bývala na predposlednom a bála som sa, že s ním zostanem sama. Ostatní ľudia stláčali tlačidlá pre nižšie poschodia a ja som zastal. Rovnako aj karatista. Čakal som, kým stlačí tlačidlo, ale on tam len strnulo stál a pozeral na mňa pološialenými očami... čakal.

Dvere výťahu sa chystali zavrieť a ja som zamkla. Z môjho periférneho videnia som videl, ako sa jeho oči rozšírili, spolu s očami všetkých ostatných, pretože si pravdepodobne mysleli, že som blázon. Keď som sledoval, ako sa za karatistom zatvárajú dvere, zaplavila ma úľava.

Raz za čas si na ten incident spomeniem a premýšľam, čo by sa stalo, keby som zostal vo výťahu – a potom sa zachvejem.